Už dlho premýšľam, či byt s mojím partnerom, alebo nie. Kým som neotehotnela, bábätko si strašne prial a plánovali sme, tak som pracovala v jeho firme na 100%, dovtedy sme boli šťastní a fungovalo nám to. Teda asi bol šťastný on. Pracovala som do 7.mesiaca tehotenstva. Ale žiadna ľahká práca to vážne nebola. Nadobudla som dojem, že nerobím dosť. Starám sa o našu dcérku a ďalšie dve z predchádzajúceho vzťahu. Mám takmer 40 rokov a mám toho vážne dosť fyzicky aj psychicky. Do toho jazdím pracovať ďalej k nemu v rámci možností a beriem si pár dní voľna v týždni.
Straost o deti, domácnosť, varenie a pod. Som celkom dosť vyčerpaná fyzicky aj psychicky. Partner má živnosť na mieste mimo mňa bydliska, má veľa práce a starosti a pod tam. K nám takmer nejazdi. Na noc príde raz za dva mesiace treba a tak je to po celú dobu, čo som otehotnela až do teraz. Malú a mňa deti má rád, tým som si istá. Avšak mám pocit, že nie je spokojný s tým, že ja s tým malým deckom nemôžem jazdiť denne od rána do večera pracovať a tam je podľa mňa kameň úrazu. Dnes mi napríklad poslal takúto správu. Ja vôbec neviem, ako na ňu reagovať. Ja toho mám tiež plný zuby.
Starám sa o tri deti, po nociach nespím poriadne a jazdím pracovať k nemu, plus záhradka a pod. A stále je nespokojný, že asi nezvládam dosť. A o klasickej materskej, kedy by som mala čas sa plne venovať deťom, si môžem nechať iba snívať. A o sexe, objatí a podobne, to si môžem nechať zdať. Príde mi to také nefér, že ma jednoducho ani nedocení a to mi je hrozne ľúto. Ostatné ženy sú šťastné a ja nie. Stále sa len musím naháňať za prácou a jednoducho sa necítim dobre. Nie som spokojná, ale keď to dám najavo, tak z jeho strany príde iba výsmech. Smeje sa mi, že pre mňa robí dosť a že ja sa naopak nesnažím. Chýba mi pozornosť. Nedáva mi žiadne darčeky ani sa nesnaží to napraviť.